Tibet (historické územie)

Poloha Tibetu

Tibetská vlajka použivaná v rokoch 1912-1950. V súčasnosti vlajka Tibetskej exilovej vlády.

Palác Potala, Lhasa. Do roku 1956 sídlo dalajlámu

Tibet je historické a geografické územie v Číne približne zodpovedajúce Tibetskej náhornej plošine.

Obsah

[upraviť] Územie

Územie, ktoré tradične zodpovedá Tibetu sa rozkladá na viac ako 2,5 miliónoch km² (čo je približne 4-krát viac ako rozloha Francúzska), to znamená skoro dvojnásobok územia čínskej autonómnej oblasti Tibet (1 130 000 km²). V roku 2000 žilo v Číne 5 400 000 Tibeťanov, z toho len 2 400 000 žijú v autonómnej oblasti Tibet.

Vláda Čínskej ľudovej republiky oficiálne pripúšťa existenciu tohto etnického a lingvistického Tibetu, ktorý sa rozprestiera aj v provinciách Amdo a Kham. Vlastne celé tibetské územie, ktoré leží smerom na sever a východ od Tibetskej autonómnej oblasti zodpovedá "Tibetským autonómnym prefektúram" (C'č'čou; pchinjin: zìzhìzhōu; po tibetsky: bod rigs rang skyong khul), ktoré majú zvláštny administratívny štatút. Autonómne prefektúry sú súčasťou administratívneho členenia Čínskej ľudovej republiky, zodpovedajú menšiemu územiu ako provincie alebo autonómne oblasti. Boli vytvorené na zoskupenie jednej alebo viacerých etnických menšín. Nachádzajú sa prevažne v západných oblastiach Číny. Celkovo existuje 11 tibetských autonómnych prefektúr, ku ktorým treba ešte pridať dva autonómne tibetské okresy. Toto územie je však súčasťou štyroch čínskych provincií (S'čchuan, Čhing-chaj, Kan-su a Jün-nan), čo sťažuje viditelnosť tohto Východneho a Severného Tibetu z geopolitického hľadiska. Územie týchto autonómnych tibetských prefektúr možno od tradičného čínskeho alebo hanského územia ľahko odlíšiť ako územie vo vysokej nadmorskej výške a územie vrchov s náhornou plošinou. Tibetské autonómne prefektúry sa zväčša nachádzajú v nadmorskej výške viac ako 3000 m, niekedy viac ako 4000 m. Okrem nadmorskej výšky a okolitého rázu krajiny, architektúra, fyzické črty obyvateľov, ich odev a tradičná strava ako aj mnoho iných prvkov pripomína, že tieto oblasti nie sú čínske (hanské), ale tibetské.

[upraviť] Geografia

Tibet sa nachádza na Tibetskej náhornej plošine, ktorá má priemernú nadmorskú výšku 5 000 m n. m.. V Tibete taktiež leží väčšina pohoria Himalájí; najvyšší vrch Mount Everest leží na hranici s Nepálom. V oblasi pramenia mnohé významné ázijské rieky (Jang-c'-ťiang, Žltá rieka, Indus, Mekong, Brahmaputra, Ganga).

[upraviť] Podnebie

Podnebie je vnútrozemské.

[upraviť] Hospodárstvo

Pre Hospodárstvo je dôležitý chov jakov a dobytka.

[upraviť] Dejiny

V 7. storočí zjednotenie nomádskych kmeňov, širenie budhizmu.

Od 8. storočia budhizmus štátnym náboženstvom, na jeho základe vytvorená štátna ideológia .

Roku 1253 sa zmocnil ríše mongolský chán Chubilaj, závislosť od mongolsko-čínskej dynastie Jüan; upevňovanie vlády budhistického duchovenstva, od 17. storočia titul vládcu dalajláma.

Od 1720 po vyhnaní mongolského kmeňa Džungarov pod čínskou zvrchovanosťou, od 1750 čínsky protektorát.

V 19. storočí spory o Tibet medzi Čínou, Anglickom a Ruskom; 1911, po zániku čínskej dynastie Čching, vyhlásenie samostatnosti, ktorú však diplomaticky neuznal nijaký štát.

Roku 1950 obsadenie Tibetu čínskou armádou, 1951 podpísanie zmluvy o tzv. mierovom oslobodení Tibetu s prísľubom regionálnej autonómie, 1956-58 nepokoje, 1959 protičínske povstanie, útek 14. dalajlámu do Indie (exilová vláda); po potlačení povstania masový útek do exilu.

Rok 1965 vytvorenie autonómnej oblasti Tibetu v rámci Číny.

[upraviť] Tibetský jazyk

Jazyková situácia v Tibete je dosť zložitá. Tibetský literárny jazyk je spoločný pre celú autonómnu oblasť Tibet a jedenásť autonómnych tibetských prefektúr, neexistuje však jednotný hovorový jazyk pre všetky tieto oblasti. V skutočnosti sa jedná o neuveriteľnú mozajku nárečí a dialektov.

V autonómnej oblasti sa prirodzeným spôsobom vyvinula štandartná forma tibetštiny, ale tento štandartný jazyk doposiaľ nemá politickú podporu zo strany čínskej vlády. Dialekty vo Východnom a v Severnom Tibete a štandartná tibetština autonómnej oblasti nie sú navzájom zrozumiteľné.

V máji 2006 sa v Chengdu (hlavnom meste provincie S’čchuan) stretli politici a predstavitelia zodpovední za vzdelávanie zo všetkých tibetofónnych oblastí a spoločne sa rozhodli oficiálne podporiť rozvoj štandartnej tibetštiny vo všetkých tibetofónnych oblastiach (autonómna oblasť Tibet a jedenásť autonómnych tibetských prefektúr). Toto rozhodnutie však doposiaľ nebolo následované konkrétnymi krokmi.

Viac ako 80 % Tibeťanov neovláda literárnu tibetštinu. Toto vysoké percento analfabetismu vyplýva z toho, že sa tibetština stala až tretím vyučovacím jazykom, a to po čínštine a angličtine.

Na prvom stupni základných škôl ešte tibetština zaberá pomerne významné miesto, ale situácia je už celkom iná na druhom stupni, na stredných školách a na univerzite, kde je dominantným jazykom čínština. Posledný pokus na gymnáziu, kde sa vyučovalo len v tibetštine, bol pozastavený v roku 1996. Vo všetkých administratívnych a verejných inštitúciách má dominantnú pozíciu čínština a používanie tibetštiny postupne zaniká.

Veľa mladých Tibeťanov hovorí už lepšie po čínsky ako po tibetsky a navyše sú často neschopní písať po tibetsky, zato však čínštinu, ktorá je všadeprítomná, ovládajú aj v písomnom prejave.

V roku 2002 bol Ľudovým snemom autonómnej oblasti Tibet prijatý zákon na ochranu tibetského jazyka. V tomto texte zákona sa uvádza, že tibetský a čínsky jazyk majú rovnaký štatút v administratívnych inštitúciách a že treba v nábore uprednostniť bilingválnych občanov. Text zákona tiež nabádal Číňanov (hanského etnika) a ostatné „menšiny“ učiť sa po tibetsky. V roku 2006 vyšiel aplikačný dekrét tohto zákona, ale v ňom prijaté opatrenia sú ešte menej naliehavé ako text zákona z roku 2002 a umožňujú administráciam uprednostniť len jeden z týchto dvoch jazykov.