|
|
Nástroje |
Slovenské národné povstanie
Slovenské národné povstanie alebo Povstanie roku 1944 bolo ozbrojené povstanie slovenských povstaleckých jednotiek, počas 2. svetovej vojny, proti vstupu nemeckého Wehrmachtu na Slovenské územie. Začalo sa 29. augusta 1944 ako obrana pred nemeckými okupačnými jednotkami, nepriamo bolo i útokom proti autoritatívnej vláde na čele s Jozefom Tisom, ako aj snahou byť na strane víťazných mocností 2. svetovej vojny. Centrom povstania bola Banská Bystrica. Nemecké jednotky povstaleckú armádu porazili, v noci z 27. na 28. októbra 1944 časť jej jednotiek prešla na partizánsky spôsob boja. Partizáni pokračovali v bojoch proti nacistom až do oslobodenia krajiny na jar 1945. [upraviť] Cesta k vojneV marci 1939 Adolf Hitler ponúkol slovenským predstaviteľom vyhlásenie samostatného štátu výmenou za rozbitie ČSR. Mali na výber dva varianty budúcnosti krajiny: jedným bolo zotrvanie v ČSR pod hrozbou vojny s Nemeckom, resp. Maďarskom, druhým vyhlásenie samostatnosti za cenu obsadenia Čiech a Moravy Hitlerom. Politické špičky HSĽS si vybrali druhý variant, a tak zostalo Slovensko na rozdiel od Protektorátu Čechy a Morava čiastočne suverénnym štátom. Zmluva o ochrannom zväzku medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom[1] a ďalšie udalosti ako napr. Salzburské rokovania však jasne naznačovali, že táto suverenita je viac menej hračkou v Hitlerovych rukách a Slovensko s ním bude musieť úzko spolupracovať najmä vo vojenskej oblasti. Nacistické Nemecko sa rozhodlo Slovákov použiť pre svoje vojenské zámery. Išlo najmä o vojenský priemysel, ktorý sa počas druhej svetovej vojny v krajine rozvíjal za prispenia nemeckého kapitálu. Vyrábali sa tu napríklad lafety pre nemecké kanóny, ale aj súčiastky pre iné zbrane. Dubnická zbrojovka napríklad ku koncu vojny pripravovala výrobu raketových motorov pre rakety V2. 
Druhou časťou podielu na nemeckom vojnovom úsilí bolo nasadenie slovenských jednotiek najprv pri útoku na Poľsko, kde slovenské pozemné vojská zaistili slovenské obce, ktoré nedávno zabralo Poľsko a krajina poskytla Nemcom porebný nástupný priestor pre útok z tohto smeru. Podstatnejšia, najmä z medzinárodného pohľadu, bola však účasť na bojoch proti ZSSR. Generál Ferdinand Čatloš nariadil 22. júna 1941 vytvorenie takzvanej Rýchlej skupiny, ktorá bola čoskoro nasadená do bojov proti ZSSR a neskôr preorganizovaná na Rýchlu brigádu a ešte neskôr Rýchlu divíziu. Podobne vznikla aj Zaisťovacia divízia. Veľa dôstojníkov, ktorí sa aktívne podieľali na prípravách povstania ako aj na obranných bojoch povstaleckej armády predtým bojovalo v spomínaných slovenských jednotkách na východnom fronte. Mnohí demobilizovaní vojaci, ktorí sa vrátili z bojov na východnom fronte domov, už dobre poznali vojenskú situáciu a vedeli, že nacistické Nemecko skôr či neskôr vojnu prehrá. Väčšinu z nich zaskočilo správanie nemeckých jednotiek a najmä SS voči civilnému obyvateľstvu, zajatcom a partizánom. Videli, že vojna, do ktorej ich slovenská vláda zatiahla, nie je vôbec v prospech Slovenska. [upraviť] Predpoklady a prípravy na povstanie
Spoločenská a ekonomická situácia na Slovensku po rozpade Česko-Slovenska nebola natoľko dramatická, ako v Protektoráte, vďaka vojnovej výrobe pre Nemecko sa životná úroveň do roku 1944 v podstate stabilizovala. Nebol zavedený prídelový systém a ani vojna sa krajiny zatiaľ vážne nedotkla. Totálna mobilizácia Nemecka 13. januára 1943 ako aj následné porážky na východnom fronte počas leta ale boli neklamným znakom toho, že nacistické Nemecko nie je schopné Sovietsky zväz poraziť, ba dostáva sa do čoraz väčšej defenzívy. Chápali to aj mnohí Slováci. Ku komplikovanej situácii v strednej Európe sa okrem priblíženia frontu pridalo aj obsadenie susedného Maďarska nemeckými vojskami 19. marca 1944. Väčšina obyvateľstva reagovala na celkové dianie s neistotou, ktorá postupne prerastala do nespokojnosti s režimom. Táto situácia, výrazne dopomohla odbojovým skupinám[2]. Význam v nasledujúcich udalostiach zohrali najmä antifašisti v armáde, ale aj demokrati i komunisti, ktorí udržiavali kontakt s exilovou vládou v Londýne, či vedením v Moskve. Slovenskú katolícku vládu odmietalo aj mnoho evanjelikov, časť inteligencie a väčšina z tých ktorých sa dotýkala nemecká nadvláda, či Schutzzona. Najmä antifašisti v armáde dúfali, že pomôžu Červenej armáde pri prechode územím Slovenska a ochránia tak krajinu pred dlhodobými frontovými bojmi a z toho vyplývajúcou skazou. Tieto sprvu roztrieštené sily sa začali v období začínajúcich úspechov Červenej armády pomaly pripravovať na boj proti Nemecku. [upraviť] Činnosť partizánov pred vypuknutím povstaniaV novembri 1941 ilegálne vedenie KSS poverilo komunistu Jozefa Lietavca zakladaním partizánskych skupín, tzv. bojových jánošíkovských družín. Na jar roku 1942 komunisti utvorili „Ústredný národný revolučný výbor“ a vyzvali občanov, aby zakladali národné výbory ako „orgány boja za oslobodenie Slovenska“. Odozva verejnosti bola v tej dobe minimálna. [3] 22. marca 1942 sa komunisti pokúsili založiť na východnom Slovensku, v oblasti Humenného a Michaloviec, partizánsku skupinu - prvú z jánošíkovských družín, ktorú celkovo tvorilo asi 25 - 40 ľudí, z ktorých asi polovica boli rasovo prenasledovaní. Jednalo sa o skupinu Petra Boroša, 7. apríla 1942 ju prepadli žandári a Hlinkova garda, skupina bola rozbitá a väčšina jej členov postupne zatknutá. V roku 1944 už väčšina jánošíkovských družín de facto neexistovala, alebo iba sústreďovala zbrane a výstroj v horách, či vydávala agitačné letáky. V horských oblastiach Slovenska začali spontánne vznikať za podpory antifašistov aj ďalšie skupiny, zväčša tvorené sovietskymi vojakmi, ktorí utiekli z koncentračných a zajateckých táborov. Ich činnosť sa však zatiaľ bez zbraní sústredila skôr na prežívanie a vyhýbanie sa zatknutiu, ako skutočnému boju proti nacizmu. Od roku 1943 sa vyprofilovali tri partizánske jednotky: Uhrova skupina na západnom Slovensku, Žingorova skupina na Martinských holiach a od zimy 1943/1944 aj jednotka pod vedením Kukorelliho na východe. Komunistami organizované oddiely sa sústredili na ozbrojený boj a pomoc postupujúcej Červenej armáde tak ako im to diktovali ich vodcovia z Moskvy a partizánskeho ústredia z Kyjeva. Moc nad partizánmi v skutočnosti mal len štáb partizánskych oddielov v Kyjeve a slovenskí komunisti nad nimi mali len formálnu moc. Sovietmi vedené partizánske jednotky sa podieľali veľkou mierou na vytvorení partizánskeho hnutia, ktoré viedlo bojovú činnosť aj po porážke povstania, najmä vďaka tomu, že si stihli pripraviť zásobovacie základne ešte pred začiatkom povstania. Zmluva o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci medzi ČSR a ZSSR z 12. decembra 1943 okrem iného prerokúvala aj otázky súvisiace s prípravou a výcvikom partizánskych organizátorských skupín a ich presun na Slovensko. Ich výcvik prebehol v lete 1944 v Obarove pri Rovne a v Sviatošine v Sovietskom zväze. V noci z 25. na 26. júla 1944 bola v priestore Liptovskej Osady pri Ružomberku vysadená prvá partizánska organizátorská skupina, ktorej velil nadporučík P. Veličko. Skupina mala 11 členov, z toho dvaja boli Slováci. 6. augusta pristála na Prašivej druhá a ďalšie skupiny nasledovali čoskoro na to. Dovtedy sa rozvíjal partizánsky boj na Slovensku iba spontánne a zväčša nebol dobre organizovaný. Po príchode sovietskych odborníkov, ktorých podporovalo obrovské zázemie, začal nadobúdať adekvátnu vážnosť. Od 26. júla 1944 do konca vojny vysadil Hlavný štáb partizánskeho hnutia v Kyjeve na území Slovenska 53 organizátorských skupín s asi 1 200 osobami. Začiatkom augusta 1944 sa začala stupňovať aktivita partizánskych skupín v Nízkych Tatrách a priľahlých podhorských oblastiach. V polovici roku 1944 začali svoju činnosť jednotky Čapajev a Pugačov. Slovenská armáda preto proti stúpajúcej aktivite partizánov dostala rozkaz 9. augusta 1944 zakročiť. Ten bol splnený 10. augusta 1944, kedy sa začala rozsiahla protipartizánska akcia v Nízkych Tatrách, ktorú riadil generál Jozef Turanec. Akcia bola neúspešná, partizáni boli včas upozornení, aby sa z týchto priestorov stiahli. Prípadné stretnutia vojakov s partizánmi boli priateľské, vojaci sa pridávali k partizánom, alebo predstierali bezvýsledné prehľadávanie terénu. O deň neskôr slovenská vláda vyhlásila na území Slovenska s platnosťou od 12. augusta stanné právo, ktoré malo zamedziť ďalším akciám partizánov a ostatných antifašistov. Jeho realizáciu však nemal kto zabezpečiť, pretože nižšie články štátneho aparátu v partizánmi kontrolovaných oblastiach už neboli schopné jednať. Ani hrozba trestu smrti podľa stanného práva vyhláseného 11. augusta 1944 neodradila antifašistov spomedzi vojakov, žandárov ako aj bežného ľudu od pomoci partizánom. 12. augusta prešla z Liptovskej Lužnej do Kantorskej doliny v Turci skupina P. Velička a vytvorila tu partizánsku brigádu, ktorej súčasťou sa stal aj francúzsky oddiel G. de Lannuriena. 21. augusta títo partizáni obsadili Sklabiňu a podnikali odtiaľ v nasledujúcich dňoch útočné akcie s cieľom vytvoriť v Turci partizánsku oblasť. Z 23. na 24. augusta zatarasili tunely pri Strečne a Kraľovanoch, 24. augusta tunel na železničnej trati Horná Štubňa - Handlová a na ďalší deň Horná Štubňa - Kremnica. Súčasne 24. augusta prepadli pílu v Turanoch; 25. augusta rozdávali v Martine na námestí zbrane. 17. augusta 1944 A.S. Jegorov a A.P. Ržeckij osobne zabezpečili prevoz rozličných druhov potravín z nemeckého skladu vo Svätom Ondreji (dnes súčasť Brusna) do Bukovskej doliny. Pri tejto akcii značnou mierou pomohli civilní zamestnanci skladu. Partizáni do Bukovskej doliny odviezli asi 9 ton potravín. Na vyhrocujúcu sa situáciu v krajine reagovali veľmi citlivo aj Židia, ktorí ešte zostali v krajine a odôvodnene sa obávali vstupu nemeckých vojsk na územie krajiny. 20. augusta sa vzbúrili Židia v tábore Nováky, o dva dni neskôr v Seredi a potom aj vo Vyhniach (dokopy v týchto táboroch bolo väznených asi 4 000 ľudí, väčšinou Židov).[4] Od polovice augusta partizáni intenzívne hromadili a vozili zbrane do hôr, čo bol jasný náznak toho, že čoskoro zintenzívnia svoju aktivitu. [upraviť] Konšpiračná činnosť povstalcovV roku 1943 Eduard Beneš, vodca česko-slovenskej exilovej vlády v Londýne, inicioval prípravy na možnú vzburu, keď kontaktoval základy odboja. V decembri 1943 odbojové prúdy, česko-slovenskí demokrati, komunisti a antifašisti v Slovenskej armáde prijali Vianočnú dohodu, na základe ktorej neskôr v septembri 1944 vznikla povstalecká Slovenská národná rada. Bola tiež sformovaná konšpiračná skupina vojakov a politikov zodpovedná za predbežnú prípravu povstania. V marci 1944, podplukovník Ján Golian prevzal velenie nad prípravami. Konšpiranti nazhromaždili zásoby a peniaze v základniach na strednom a východnom Slovensku. Prevoz štátneho pokladu z Bratislavy do Kremnice napríklad odôvodňovali nebezpečenstvom náletov na hlavné mesto. Významnú úlohu pri tom zohrali Peter Zaťko, poradca ministra hospodárstva a Imrich Karvaš, guvernér Slovenskej národnej banky, ktorý zabezpečil prevoz troch miliárd korún do Banskej Bystrice. V tej dobe už približne 3200 slovenských vojakov dezertovalo a vstúpilo do partizánskych skupín alebo sovietskej armády. V apríli 1944 dvaja slovenskí Židia Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler utiekli z koncentračného táboru v Osvienčime a rozsiahlou správou svedčili o zverstvách v „nemeckých táboroch smrti“. V krajine sa stupňoval odpor k Nemcom a druhotne i k Tisovej vláde, tá však stále nachádzala veľa priaznivcov medzi obyčajným ľudom a najmä katolíkmi. V júli jednotky Červenej armády v Sovietskom zväze a Poľsku začali postupovať smerom na Slovensko. V auguste 1944 dosiahla Červená armáda Krosno vzdialené iba 40 kilometrov od severovýchodnej hranice Slovenska. Problém však bol v tom, že konšpiranti nemali zatiaľ žiadne spojenie s Moskvou, ani jednotkami stojacimi pred východnými hranicami Slovenska. Po strastiplných peripetiách, kedy povstalcom jeden z pokusov o odlet do Vinnice nevyšiel a maršal Žukov spolu s Píkom čakali na prílet spojky v noci 8. júla zbytočne, až 2. augusta sa podarilo prepraviť nadporučíka Koreckého o dva dni neskôr odboj poslal ešte 2 spojky, boli nimi kapitán Ferjenčík ale aj predstaviteľ komunistov Šmidke, ktorý niesol Čatlošove memorandum. 20. júla 1944 sa Žarnovickej doline neďaleko Čremošného, v poľovníckej chate bratov Ursínyovcov, konala porada ilegálnej SNR so zástupcami Vojenského ústredia. Bola posúdená politická situácia a stav vojenských príprav povstania, riešila sa aj otázka spolupráce armády a partizánov. Vojenskí predstavitelia sa snažili presadiť podriadenie partizánskeho hnutia jednotnému vojenskému veleniu, čo predstavitelia KSS odmietli. Bolo to aj preto, že komunisti fakticky nad partizánskymi skupinami nemali žiadnu kontrolu. Jednotky navyše riadili sovietski dôstojníci, ktorí nemali informácie o odbojovej situácii na Slovensku. Dve silne ozbrojené divízie Slovenskej armády spoločne so Slovenskými vzdušnými silami sa presunuli do Prešova, aby uskutočnili jeden z plánovaných krokov na začatie povstania. 20. augusta 1944 britské a americké lietadlá 15. vzdušnej armády zo základne v južnom Taliansku bombardovali rafinériu v Dubovej. Zničili pri tom sklady pohonných hmôt, s ktorými sa počítalo pre povstanie. Bombardovanie bolo uskutočnené i napriek tomu, že Ján Golian zaslal depešu do Londýna, v ktorej žiadal, aby Dubová a Podbrezová neboli bombardované. Slovenská armáda zatiaľ stupňovala svoju „aktivitu proti partizánom“. Táto činnosť naďalej zlyhávala, pretože prakticky o všetkých protipartizánskych akciách pred vypuknutím povstania boli partizáni vopred informovaní. [upraviť] Plánované kroky
Pplk. J. Golian, plk. V. Talský, mjr. J. Nosko a J. Ševčík sa 24. augusta 1944 zišli na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici a na základe Talského správ o sústredení nemeckých divízií na južnej Morave prišli k záveru [5], že slovenská armáda vystúpi na odpor, ak nemecké okupačné jednotky prekročia na západe rieku Váh po Žilinu, na severe Váh po Štrbu a na juhu štátne hranice. Ján Golian predpokladal, že okupácia sa začne z 26. augusta na 27. august alebo v noci na 28. august, čo bolo pravdepodobnejšie, pretože Nemci mali tendenciu začínať svoje akcie v nedeľu. Preto jednotky armády určené pre obranu taktického trojuholníka zaujali na základe tajných inštrukcií Goliana obranné priestory a boli vybavené ostrým strelivom. K večeru začali budovať opevnenie. Neobsadený zostal iba smer Žiar nad Hronom, pretože jednotku, ktorá bola na tento smer určená, držal na Pohroní gen. Jozef Turanec v akcii proti partizánom. K zásahu nemeckých jednotiek nedošlo, preto boli jednotky stiahnuté do kasární. Vojenské ústredie síce sprvu váhalo, no neskôr došlo k rozhodnutiu, že Nemcom sa bude potrebné postaviť pri akomkoľvek náznaku prekročenia západných hraníc krajiny. V tej dobe bolo jasné, že nemecké vojská už mali vypracovaný plán na obsadenie Slovenska a bolo len otázkou času, kedy ho začnú plniť. [upraviť] Unáhlená iniciatíva partizánov27. augusta obsadili partizáni Ružomberok, oslobodili politických väzňov, podobne ako vo viacerých ďalších obciach vyhlásili obnovenie ČSR a mobilizáciu. 28. augusta 1944 v Martine skupina komunistických partizánov 1. partizánskej brigády M.R. Štefánika v spolupráci s železničiarmi a antifašistami z vojenskej posádky pri pokuse o odzbrojenie zastrelila v Martinských kasárňach väčšinu členov skupiny nemeckých vojakov pod vedením plukovníka Otta, ktorá prichádzala z Rumunska a bola deň predtým ubytovaná v kasárňach. Nie je jasné, či medzi zabitými boli aj ženy a deti.[6] Nemecká odveta na seba nenechala dlho čakať. Stupňujúca sa činnosť bojachtivých partizánov, bola už len zámienkou na vtrhnutie nemeckých vojsk. Veľvyslanec Nemecka Hans Elard Ludin požiadal v Berlíne o vojenský zásah, 28. augusta s ním vyslovila súhlas aj slovenská vláda. Nemecké jednotky hneď nasledujúci deň začali okupáciu Slovenska, aby potlačili vzburu a pomohli pronemeckému režimu v boji proti partizánom. [upraviť] Jednotky[upraviť] 1. česko-slovenská armáda na Slovensku
Hlavnou zložkou ozbrojených síl povstania boli povstalecké jednotky, organizované ako 1. česko-slovenská armáda na Slovensku. Oficiálne pomenovanie vzniklo 31. augusta 1944. Povstalecká armáda sa skladala z jednotiek Slovenskej armády, ktoré prešli na stranu povstalcov. Počty jej bojovníkov sa postupne menili. Na začiatku bolo približne 18 000 vojakov. Po mobilizácii 5. septembra 1944 47 000, neskôr 60 000 vojakov a do 18 000 partizánov. V prvých dňoch povstania, mala povstalecká armáda k dispozícii 16 peších práporov a 8 samostatných rôt. Bola vyzbrojená asi 46 000 puškami, 4 000 samopalmi, 2 700 guľometmi, 200 delami a mínometmi, 24 tankami (LT-35, LT-38, LT-40 a PzKpfw IIIN), 4 stíhačmi tankov (Marder III), 3 improvizovanými pancierovými vlakmi, 34 lietadlami. Mala nedostatok ťažkých, protitankových a protilietadlových zbraní, čo nekompenzovali ani letecké dodávky vojenskej výzbroje (protitankové pušky a protilietadlové guľomety) zo ZSSR a USA (bazooky). V neskoršom období, po strate množstva výzbroje pri ústupoch chýbal aj najzákladnejší vojenský materiál ako pušky, samopaly a strelivo do všetkých druhov zbraní. To spôsobovalo, že armáda síce mala dostatok mužov, ale nemala ich čím vyzbrojiť. Čo malo za následok, že v posledných fázach bojov nemala na zastavenie nemeckého tlaku dostatok záloh. [upraviť] Povstalecké letectvoVeliteľom povstaleckého letectva bol mjr. generálneho štábu J.Tóth, náčelníkom štábu npor. L. Hron. Materiálne a personálne zdroje pre výstavbu letectva sa zúžili odletom skupiny vzdušných zbraní východoslovenskej armády pozostávajúcej zo 42 lietadiel, do ZSSR 31. augusta 1944. Tiež stratou väčšiny moderných stíhacích lietadiel bývalých stíhacích letiek 11. a 13. leteckého pluku v Piešťanoch v nepremyslenej akcii proti americkému bombardovaciemu zväzu v júli 1944. Ďalšou stratou bolo obsadenie letiska v Piešťanoch nemeckými okupačnými silami, kde zanechala slovenská povstalecká posádka 10 nepoškodených strmhlavých bombardérov Ju-87 Stuka a niekoľko starších strojov Avia B-534. Nemalou stratou bolo aj obsadenie letísk v Spišskej Novej Vsi, Poprade, Vajnoroch a Trenčíne. Do bojov od začiatku zasiahlo povstalecké letectvo z letiska Tri Duby (dnes Sliač) odkiaľ operovala 1. kombinovaná letka (letisko Mokraď bolo použité naposledy 2. septembra). Jednotka mala k dispozícii 4 dvojplošné stíhacie Avie B-534, niekoľko pozorovacích / ľahkých bombardovacích Letov Š-328, dve stíhačky Messerschmitt Bf 109G-6 a niekoľko ďalších typov. 1. kombinovaná letka väčšinou slúžila na podporu pozemným jednotkám, jej piloti sa však s úspechom zúčastnili aj niekoľkých leteckých súbojov. Povstaleckému letectvu chýbali akékoľvek bombardovacie lietadlá, a preto boli jeho možnosti leteckej podpory bojujúcich jednotiek podstatne oklieštené. Možnosti povstaleckého letectva sa celkovo zlepšili po prílete 1. čs. samostatného stíhacieho pluku, ktorému sa darilo udržiavať kontrolu nad vlastným vzdušným priestorom. Bojovú činnosť pravidelne sťažovalo nepriaznivé počasie a nedostatočný protiletecký výzvedný a sledovací systém, ktorý pri absencii rádiolokátorov tvorili iba stanovištia leteckej hlásnej služby. Niektoré pôvodné letecké jednotky, ktoré nemali alebo prišli o svoju výzbroj boli nasadené ako pešie a zaradili sa medzi najlepšie útvary povstaleckej armády. [upraviť] Nemecké vojskáTeritoriálne i z hľadiska kompetencie boli rozdelené na 2 samostatné časti:
Obsadzovanie Slovenska nemeckými okupačnými jednotkami sa začalo 29. augusta 1944 pod velením SS-obergruppenführera a Waffen SS G. Bergera. Ako prvé boli do bojov nasadené bojové skupiny Ohlen a skupina von Juncka. Ohlen začal postupovať južne od Žiliny, zatiaľ čo predsunuté jednotky von Juncka nastupovali od Ostravy na Čadcu s úlohou zabezpečiť železničné trate a obsadiť Žilinu a Martin. Súčasne si nemecká Skupina armád Severná Ukrajina, zaistila svoje tylo tým, že do oblasti vyslala skupinu Henrici. Vyčlenený úderný pluk mal preniknúť od Nowego Sącza cez Kežmarok k Popradu a spacifikovať západnú hranicu operačného územia. Z neho bola 2. septembra 1944 v Poprade vyčlenená bojová skupina Schäfer s úlohou obsadiť Ružomberok a spojiť sa s nemeckou vojenskou bojovou skupinou Ohlen. Pre Nemcov bola v tomto období najdôležitejšia práve železničná trať vedúca severom Slovenska cez Žilinu, Vrútky, Ružomberok, Liptovský Mikuláš až do Popradu. 30. augusta 1944 bol veliteľ nemeckej 1. tankovej armády generálplukovník Gotthard Heinrici poverený vytvorením dvoch predsunutých oddielov. Prvý z nich s úlohou obsadiť Dukliansky priesmyk a odzbrojiť 1. pešiu divíziu slovenskej armády. Druhý mal zaistiť veliteľstvo oboch slovenských divízii v Prešove a od Užhorodu spacifikovať 2. pešiu divíziu. K nemeckým okupačným jednotkám pribudla 1. septembra 1944 skupina Schill, 4. septembra 1944 prekročila hranice na severnej Orave bojová skupina Volkmann a postupovala smerom na Trstenú. 5. septembra 1944 bola utvorená 178. divízia tankových granátnikov Tatra spojením bojovej skupiny plk. Ohlena, plk. von Juncka a 2 práporov Domobrany, ktoré došli 3. septembra 1944 k Žiline. Pomalý postup nacistických vojsk si vyžiadal nasadenie ďalších síl a prostriedkov. Do Malaciek bola 16. Septembra 1944 presunutá 708. divízia ľudových granátnikov, ktorá začala obsadzovať Považie medzi Trenčínom a Žilinou. 20. septembra 1944 bola do Trnavy presunutá 271. divízia ľudových granátnikov, ktorá obsadila celé Ponitrie. Začiatkom septembra 1944 mali nemecké pozemné sily oporu i v letectve operujúcom zo základní v Piešťanoch, Malackách, Krakove a Budapešti. Novému veliteľovi generálovi Höfflemu sa 8. Októbra 1944 podarilo pre nasadenie na Slovensko získať i 14. divíziu granátnikov SS a 18. divíziu tankových granátnikov SS Horst Wessel. Súčasne bola skupina Schäfer presunutá k svojej kmeňovej 18. divízii SS Horst Wessel, ktorá z vyčkávacieho postavenia v Komárne prešla neskôr do generálneho útoku nemeckých okupačných vojsk proti povstalcom. Z Poľska prišla medzi 10. a 15. októbrom 1944 2. brigáda SS Dirlwanger. Mala 4 000 príslušníkov a operovala v priestore horného Považia a Turca. V 2. polovici októbra 1944 bola do boja proti povstalcom na úseku Čertovica nasadená bojová skupina Wittenmeyer. Proti obrannému úseku Vernár – Hrabušice – Stratená – Dobšiná sa od 18. až 19. októbra zhromažďovala bojová skupina armádnej skupiny Heinrici, na úseku Poprad posilnená obrneným vlakom. Okrem týchto skupín rôzne zabezpečovacie práce na Slovensku v októbri 1944 vykonávala ozbrojená organizácia Heimatschutz. Celkový počet nasadených nemeckých vojakov na Slovensku sa pohyboval okolo 48 000 – 50 000 vojakov. Ich počet bol menší ako počet vojakov 1. československej armády na Slovensku, ale v počte (hlavne tankov, delostrelectva, letectva), kvalite zbraní i skúsenostiach mali značnú prevahu. Spolu s vojenskými okupačnými jednotkami prišli na Slovensko aj príslušníci bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby Scherheitspolizei (Sipo) a Sicherheitsdienst (SD). Z Čiech a Moravy sa presunul v období medzi 31. augustom a 1. septembrom 1944 na západné Slovensko 13. a 14. pohotovostný oddiel, neskôr základ skupiny H Sicherheitspolizei a Sicherheitsdienst. Vyšetrovaniami a mučiarňami nemeckej bezpečnostnej polície prešli tisícky antifašistov a rasovo prenasledovaných. Činnosť a výkonná moc nemeckej bezpečnostnej polície boli dôkazom, že suverenita bratislavskej vlády bola iba nástrojom zločineckej hitlerovskej vojnovej a policajnej mašinérie. Priebeh SNP, boje vojakov 1. československej armády na Slovensku a partizánov narušili predstavy nemeckých veliteľov okupačných jednotiek o krátkej trestnej akcii na Slovensku a donútili ich viesť tvrdé, viac ako 2 mesiace trvajúce frontové boje. Nemeckí velitelia svojich vojakov pred vstupom na slovenské územie inštruovali, že nakoľko sa nachádzajú na území spriateleného štátu, musia sa správať mimoriadne disciplinovane. Na väčšine územia príchod Nemcov nebol spočiatku skutočne nijak tragický, bolo to však iba dovtedy, kým prišli aj represné zložky nemeckej moci. Na bývalom povstaleckom území ako aj v oblastiach, kde operovali partizánske jednotky, rozpútali krutú perzekúciu. Bežné boli masové vraždy. Desiatky slovenských obcí úplne alebo čiastočne vypálili ako odvetu za podporu partizánov. [upraviť] Bojové operácie[upraviť] Začiatok povstaniaOkolo 15. hodiny poobede 29. augusta 1944 dostalo povstalecké velenie v Banskej Bystrici prvé správy o vstupe nemeckých vojsk v oblasti Púchova a Žiliny. Okamžite na to boli upozornené aj všetky ostatné vojenské posádky na Slovensku. Napriek správam o prenikaní Nemcov Golian nevydal žiadny rozkaz, pretože očakával, že slovenská vláda, alebo aspoň niektorí z jej umiernených členov sa budú nemeckému vstupu brániť a vydajú rozkaz na ozbrojený odpor, ktorý by uposlúchlo všetko obyvateľstvo. Povstalci preto čakali na Čatlošov prejav o 19. hodine.[7] Ten však v prejave označil všetkých, ktorí sa budú stavať proti nemeckému vstupu za „zradcov svojho rodu“. Čatlošov prejav u mnohých veliteľov posádok na západnom i severovýchodnom Slovensku spôsobil zaváhanie, ktoré Nemci využili a rýchlo ich odzbrojili. Dôvodom bolo i to, že na západnom Slovensku povstalecké ústredie nemalo taký vplyv ako v oblasti Banskej Bystrice, kde mal Ján Golian do značnej miery voľnú ruku pri jednaní, poprípade mohol veľkú časť príprav dobre skryť. Prakticky žiadna z vojenských posádok na západnom Slovensku, kadiaľ postupoval hlavný nemecký nápor, nekládla odpor. Povstalecké velenie tak po tomto prejave prišlo o posádky v Kežmarku, Levoči, Nitre, Trenčíne (v Zlatovciach i Trenčianskych Biskupiciach), Novom Meste nad Váhom aj Bratislave. Toto zaváhanie bola prvá známka toho, ako nešťastne pre povstalcov sa bude situácia v nadchádzajúcej dobe vyvíjať. Povstanie preto začalo na rozkaz Jána Goliana 29. augusta 1944 o 20:00 po odznení dohodnutého hesla („Začnite s vysťahovaním“). Na druhý deň bol rozkaz potvrdený písomne. Banskej Bystrice sa zmocnili jednotky 1. partizánskej brigády J.V. Stalina, ktorej velil sovietsky náčelník štábu Anatolij Pavlovič Ržeckij. Partizáni aj tu vyhlásili obnovenie Československej republiky. [8] Začal vysielať Slobodný vysielač. Situácia v dvoch kľúčových divíziách na východnom Slovensku bola po začiatku povstania vskutku pozoruhodná. Ukázalo sa, že prípravy na povstanie, ktoré mal v jednotkách uskutočniť Viliam Talský, ktorého priamo poveril Ján Golian, sa odohrali iba v minimálnej miere. Talský nevyužil 2 dni a tri noci pokoja, ktorý mu nemecké jednotky nechali, keďže sami neboli tiež schopné odzbrojovanie okamžite vykonať. Vrchol chaosu nastal, keď 30. augusta plk. Viliam Talský namiesto dohodnutého plánu zhromaždil všetky slovenské letecké sily na východe a zanechajúc dve armádne divízie v chaose, smeroval na predom pripravenú pristávaciu plochu v Poľsku, aby sa pripojil k maršalovi Konevovi a k Červenej armáde. Svoj odchod odôvodňoval potrebou prerokovať súčinnosť východoslovenských divízií s Červenou armádou. Dve slovenské pešie divízie v Karpatoch boli bez velenia ponechané svojmu osudu a Nemcom sa ich podarilo rýchlo odzbrojiť už na poludnie bez jediného výstrelu. Nič nezachránil ani Golianov rozkaz: „nenechať sa odzbrojiť“. Časť tohto vojska síce prešla k partizánom, alebo vytvorila vlastné partizánske jednotky, pri čom si zo sebou zobrala aj časť ťažkej techniky, ale to nebola ani tretina z 30 000 najlepších mužov Slovenskej armády, ktorý predtým mali veľkú šancu podporiť Červenú armádu v bojoch v Karpatoch. Dôsledkom nemeckej intervencie bolo, že povstanie vypuklo predčasne a už dopredu stratilo klúčovú zložku pripravovaných plánov, bez dvoch najlepšie vyzbrojených armádnych divízií, ktoré by dokázali odolávať Nemcom namalo prílišné vyhliadky na úspech. 1. ukrajinský front v tej dobe už síce prekročil Vislu a nachádzal sa v predhorí Karpát, ale až 30 či 40 km od postavenia východoslovenských divízii. Pričom medzi nimi a Červenou armádou sa nachádzali dve pásma nemeckej obrany. Navyše Šmidkeho a Ferjenčíkova misia, ktorá mala informovať Sovietske vedenie o prípravách povstania obletela do ZSSR neskoro a ešte nestihla splniť všetky úlohy. So začiatkom povstania však v mnohých oblastiach nepočítali a neboli s ním dopredu oboznámení. Na mnohých miestach k zmätku prispelo aj to, že ľudia boli lákaní pridať sa k povstaniu otvorenými lžami: napríklad Mirko Vesel, jeden z organizátorov povstania, v rozhlasovom vysielaní hlásil, že „Nemci zrušili Slovenskú republiku, uväznili prezidenta Dr. Jozefa Tisu a odvliekli ho do Malaciek, kde ho majú zastreliť. (...) Maďari už prekročili hranice pri Lučenci.“[9] Na niektorých miestach sa takto motivovaní sa ľudia skutočne chopili zbrane na ochranu Slovenskej republiky. Zmena ich postoja však na sebe nenechala dlho čakať. Napriek, tomu že časť ľudí ktorá povstala so zbraňou v ruke po Tisovom prejave ďalší deň pochopila, že sadla na lep propagande a zložila zbrane. Skutočne zničujúci bol pre povstalcov práve Čatlošov prejav, ktorý odznel v éteri ešte pred samotným začiatkom povstania. Iróniou ostáva, že Čatloš neikoľko dní po prejave odišiel z Bratislavy k povstalcom. Bolo to preto, lebo Nemci Tisovi, ktorý nad Čatlošom držal ochrannú ruku, dokázali, že plánoval previesť Slovensko k Spojencom. Čatloš mal byť zatknutý, a tak radšej utiekol k povstalcom. [upraviť] Prvé boje s okupačnými jednotkami
Z vojenského hľadiska je terén stredného Slovenska ideálny na vedenie obranných bojov. Úzke horské doliny a mnohé priesmyky sú miestami, ktoré je schopné brániť proti silnejšiemu nepriateľovi i menej početná obrana. K prvým bojom Slovenského národného povstania došlo v priestore Žiliny ešte 29. augusta. Veliteľ mestskej posádky major J. Dobrovodský začal organizovať povstalecké jednotky. Čoskoro z vojakov posádky, z mobilizovaných záložníkov i dobrovoľníkov žilinského okresu zorganizoval 2 bojaschopné prápory. Prvý prápor bol nasadený juhozápadne od Žiliny, pri Hričove. Druhý prápor bol nasadený severne od Žiliny, pri Brodne, s vysunutou rotou pri Čadci. Z ostatných zmobilizovaných vojakov bol čiastočne vyzbrojený a vystrojený tretí prápor s úlohou odraziť postup Nemcov v Rajeckej doline na smere Považská Bystrica - Rajec a útočná skupina, ktorej úlohou bolo zneškodnenie nemeckej posádky, ktorá sa opevnila v kasárňach v Žiline a kládla tam ozbrojený odpor. Čoskoro jednotky z okolia Žiliny dostali rozkaz nevyčerpávať sa v bojoch o mesto, ale čerstvými silami urýchlene obsadiť Strečno a tam viesť obranný boj. 30. augusta 1944 sa tieto jednotky začali sťahovať na východný okraj Žiliny a ustúpili do Strečnianskej tiesňavy. Tam v spolupráci s francúzskymi partizánmi začali budovať nové obranné postavenia. Ďalšieho dňa sa v Strečnianskej tiesňave rozpútali boje medzi povstaleckými jednotkami a nemeckými bojovými skupinami Ohlen a Junck, podporovanými tankami a letectvom. 31. augusta o 8. hodine ráno spozorovali povstalci prvé jednotky nepriateľa. Ten najprv sústredil väčšie sily v snahe zaútočiť v čo najširšom priestore. Nasledovalo ostreľovanie mínometmi, ktoré prichádzalo zo smeru od Stráňav. Po tom čo povstalci spolu s francúzskymi partizánmi odrazili prvé útoky, Nemci pochopili že cez tiesňavu tak ľahko neprerazia a pre to sa začali presúvať na gumených člnoch a kompe na druhý breh Váhu. Vzhľadom na to, že ten dovtedy partizánsky oddiel pod Veličkovým velením ešte nestihol obsadiť - a neobsadil ho ani neskôr, získali Nemci bez boja strategické výšiny okolo zrúcanín Starhradu, odkiaľ následne bočnou paľbou najmä ťažkými guľometmi ostreľoval pozície obrancov. Ťažké straty utrpela najmä jednotka francúzskych partizánov, ktorá bola neskôr stihnutá na odpočinok do Slabine. Brániť sa v danej pozícii po nasadení nemeckých tankov, bez dostatku protitankových zbraní už viac nebolo možné. 4. septembra 1944 boli povstalecké jednotky spolu s partizánmi nútené ustúpiť nemeckej presile. Povstalecké vojská v tomto období premárnili najlepšiu príležitosť zastaviť nepriateľa v ťažko priechodnom teréne. Mohlo za to najmä sľúbené avšak nesplnené obasadenie pozícií Veličkovými partizánmi na pravom brehu Váhu. Úlohu zohral aj nedostatočný výcvik mužstva a v tomto období na začiatku povstania i slabé skúsenosti povstalckých dôstojníkov. Postupujúce nemecké jednotky následne obsadili 5. septembra 1944 dôležitý železničný uzol Vrútky. Povstalci sa v súčinnosti s partizánmi, v nasleducjúcich dňoch, pokúsili niekoľkokrát bezúspešne vziať Vrútky protiútokmi späť. Obidve strany vtedy utrpeli ťažké straty. Pri protiútoku padol aj nemecký podplukovník, ktorý mal veliť útoku práporu. Našiel sa pri ňom aj písomný rozkaz, v ktorom sa hovorilo, že sa nemecké jednotky majú zmocniť Turčianskeho Sv. Martina 8. až 9. septembra. Postupujúce nemecké jednotky sa zastavili v dôsledku silnejúceho odporu povstalcov na fronte pred Martinom. V noci z 30. na 31. augusta 1944 vpadol na Slovensko z južného Poľska nemecký úderný pluk 1. tankovej armády a prenikol do Kežmarku, kde sa dostal do boja s časťami levočskej a popradskej posádky i s partizánmi. Povstalecké jednotky boli nútené pod tlakom nepriateľa ustúpiť na úsek Hranovnica - Telgárt poprípade smerom na Štrbu. 1. septembra 1944 obsadili nemecké vojská Poprad a Levoču. Menšie boje prebehli v blízkosti Popradského letiska, ktoré 140 členná povstalecká posádka bránila najmä vďaka silnej guľometnej paľbe. Nemci stratili 12 vojakov, niekoľko nákladných automobilov, 4 mínomety a dva protilietadlové kanóny. Po tom, čo na letisko podnikla útok skupina Schäfer s niekoľkými tankami PzKpfw III, opustili povstalci aj tieto pozície. O štyri dni neskôr obsadili nacisti i Spišskú Novú Ves. Úderný pluk 1. tankovej armády tesniac povstalecké jednotky dobyl 3. septembra Pusté Pole a Telgárt. Večer 4. septembra presvedčili partizáni veliteľa povstaleckého úseku kapitána Staneka, že je na oslabené postavenia Nemcov v dedine potrebné čo najskôr zaútočiť. 5. septembra povstalecké a partizánske jednotky pod Stanekovym vedením podnikli protiútok a Telgárt do 11. hodiny dobyli. Ich postup k sedlu Besník bol však popoludní zastavený nemeckými protiútokmi. V Telgárte padlo najmenej 100 nemeckých vojakov, celá obec však ľahla popolom, pričom v nej zahynuli niekoľkí civilisti. Povstalci pri tom utrpeli iba malé straty. Nasledujúce dňa Nemci podnikli protiútok a získali časť pozícií späť. Front sa v oblasti stabilizoval na úseku Chamrošský tunel - Čršaľa - kríž na Čuntavskej ceste. Protiútok pri Telgárte bol v snahe posilniť morálku povstaleckej armády prezentovaný ako jedna z najúspešnejších akcií povstalcov počas SNP. Bojová skupina Schäfer začala 3. septembra 1944 z Popradu postup na horný Liptov. Už o tri dni bez boja obsadila Liptovský Mikuláš a 6. septembra Ružomberok. Strata týchto miest bola veľmi zahanbujúca i pre to, že Nemci postupovali týmto smerom od Popradu iba slabými silami a povstalci ich napriek tomu nedokázali zastaviť. Nemci sa ďalej pokúšali preniknúť na juh do Banskej Bystrice. Za zbabelý postup voči nepriateľovi Golian odvolal veliteľa 2. obrannej oblasti Ladislava Bodického a nahradil ho podplukovníkom Jánom Černekom. Až pri Bielom Potoku narazila jednotka Schäfer na odpor posádky letiska Mokraď aj časti mikulášskej a ružomberskej posádky, ktoré tam zorganizoval podplukovník Černek. V noci z 31. augusta na 1. september 1944 prenikla z Čiech a Moravy do Bratislavy bojová skupina Schill. 2. septembra odzbrojila bratislavskú vojenskú posádku a bez boja obsadila Trnavu a Nitru. Velitelia vojenských posádok týchto miest sa odmietli pridať k povstalcom, alebo v prípade Trnavy neriskovali boj v obkľúčení, keďže posádky okolitých miest sa k povstalcom nepripojili, a tak ustúpili na povstalecké územie. Ďalšie nemecké jednotky podobne obsadili 31. augusta letisko v Trenčianskych Biskupiciach, 1. septembra Piešťany a Trenčín. Pred Topoľčanmi narazila skupina Schill na predsunutú obranu povstaleckých jednotiek, ktoré pripravovali obranu Baťovian. Prvé ozbrojené stretnutie na tomto úseku sa odohralo pri Mýtnej Novej Vsi (dnes súčasť Ludaníc). V boji padlo 12 povstalcov. Boje o mesto napokon trvali od 3. do 9. septembra 1944. Skupina Schill mesto dobyla hlavne vďaka podpore samohybných diel, obrnenej techniky aj letectva, ktorým neboli slabé povstalecké sily ani partizáni v oblasti schopné čeliť. Povstalecké jednotky ustúpili smerom na Prievidzu, partizáni na Vtáčnik. Pri jednom z protiútokov bol zajatý povstalecký veliteľ úseku kapitán Adolf Weinhold. V noci zo 4. na 5. september sa vrátila zo ZSSR do Banskej Bystrice delegácia, ktorú plánovači povstania vyslali aby prerokovalo vzájomnú vojenskú spoluprácu so sovietskou stranou. Ferjenčík a Šmidke v Moskve dostali prísľub pomoci pre SNP, bol to najmä presun 2. československej paradesantnej brigády a 1. československého stíhacieho pluku na povstalecké územie. O svojom rokovaní informovali na prvom zasadaní SNR. 5. septembra bol Ján Golian povýšený na generála a stal sa veliteľom celej Slovenskej armády. SNR vyhlásila mobilizáciu záložníkov do 35 rokov. Plénum SNR zvolilo 6-členné predsedníctvo SNR. Tvorili ho: Karol Šmidke, Gustáv Husák, Daniel Ertl za KSS, Vavro Šrobár, Jozef Lettrich a Ján Ursíny za DS. Po mobilizácii, ktorá prebehla toho istého dňa sa počet príslušníkov povstaleckej armády zvýšil na 47 000 osôb. Armáda však nemala dostatok zbraní pre všetkých. SNR tiež vydala Deklaráciu, ktorá okrem iného zahŕňala aj tieto body:
Vo vzdušných bojoch nad povstaleckým územím niekoľko krát zasiahla povstalecká Kombinovaná letka. K najkurióznejším z nich patria zostrely, ktoré dosiahol František Cyprich 2. septembra, keď na Avii B-534 zostrelil neozbrojený maďarský Ju-52/3m. A zostrel, ktorý 7. septembra dosiahol na zastaralom Letove Š-328 pozorovateľ ašpirant Matej Beznák, keď pomocou pohyblivých guľometov zostrelil nepriateľský prieskumný Focke-Wulf Fw 189. 8. septembra Červená armáda a 1. čs. armádny zbor v ZSSR začali útok na Dukliansky priesmyk na slovensko-poľských hraniciach. Slovenskí povstalci však neboli schopní sa s jednotkami Červenej armády spojiť. Krvavé boje v horách, ktoré stáli Červenú armádu 19 000 padlých sa pretiahli na dva mesiace. Útoky prinútili nemeckú Skupinu armád Severná Ukrajina stiahnuť niektoré jednotky zo Slovenska, čo podstatne pomohlo povstalcom. Povstalecké velenie neskôr predpokladalo, že bez tejto pomoci by povstanie vydržalo iba dva týždne[10]. V dňoch 8. až 13. septembra Nemci odsunuli vyše 12 400 vojakov a dôstojníkov, medzi nimi aj príslušníkov úderného pluku 1. tankovej armády, čo viedlo k stabilizácii východného a severného úseku povstaleckého frontu. [upraviť] Boje po reorganizácii povstaleckých jednotiek10. septembra o 20. hodine bola realizovaná reorganizácia povstaleckého vojska, 2 Vojenské obranné oblasti boli zmenené na 6 taktických skupín. Každá taktická skupina bola vybavená ako vyššia jednotka, organizovaná z niekoľkých samostatných práporov, delostreleckých oddielov, telegrafickej a ženijnej roty, výcvikového a náhradného strediska ako aj všetkých služieb. Pôvodná organizácia obranných oblastí sa ukázala v bojoch ako ťažkopádna. Terén, v ktorom sa bojovalo, vytvoril podmienky na vznik samostatných obranných celkov, ktoré boli relatívne nezávislé od ostatných. Prvé boje tiež priniesli všestranné skúsenosti veliteľov jednotiek i štábu. Bolo zrejmé, že bojové jednotky v porovnaní s nepriateľom, ktorý už 5. rok viedol vojnu, majú nedostatočnú bojovú prípravu a skoro žiadne bojové skúsenosti. Nedostatok výzbroje, najmä protitankových zbraní, mínometov a ťažkých zbraní vo všeobecnosti tak predurčoval celý priebeh povstania. Chýbali tiež spojovacie prostriedky, nedostatočné sa javili tiež skúsenosti v boji s tankami, ktoré nemal s vojakmi ani kto nacvičiť, pretože vhodný inštruktori v povstaleckej armáde neboli. So zbraňami, ktoré boli povstalcom dodané, sa vojaci nestihli dostatočne rýchlo zoznámiť a precvičiť. Na západnom úseku frontu naďalej trval tlak nepriateľa. Dobytím Baťovian a Oslian si Schill otvoril cestu cestu na Žarnovicu a Prievidzu, ktorá bez boja padla 14. septembra 1944. Preto Golian nariadil protiútok jednotkám 4. taktickej skupiny v súčinnosti s partizánmi Brigády kpt. Jána Nálepku dobyť späť Prievidzu. Protiúder sa začal 18. septembra skončil sa však neúspechom. Schill pokračoval v ceste do Turca a na stredné Pohronie, kde 20. septembra vnikol do tyla 5. taktickej skupiny. Kvôli súčasnému útoku divízie Tatra hrozilo 5. taktickej skupine obkľúčenie. Preto Golian z 21. na 22. septembra rozhodol Turiec vyprázdniť. Pre povstalcov to bola veľmi ťažká strata, o ktorej sa rokovalo aj v SNR. Ústup povstaleckých jednotiek zabezpečovali partizáni z 1. čs. partizánskej brigády J.V. Stalina. Po strate Martina 21. septembra 1944 prebrali obranu smeru, z ktorého Nemci bezprostredne ohrozovali Banskú Bystricu, v oblasti Čremošného jednotky 1. taktickej skupiny, podporované pancierovým vlakom „Hurban“. O ochranu západných svahov Veľkej Fatry sa mala postarať 1. čs. partizánska brigáda J.V. Stalina. Ešte 13. septembra obsadila nemecká bojová skupina Schäfer Dolný Kubín, o deň neskôr Kraľovany a spojila sa tak s jednotkami divízie Tatra. Takto boli vojenské jednotky na Orave úplne odrezané, dôsledku čoho sa utvorila takzvaná Oravská vojenská skupina. Na smere Ružomberok - Banská Bystrica Schäfer nedosiahol úspech. Vojaci 6. taktickej skupiny odrazili pri obrane výšiny Ostrô v nasledujúcich dňoch 14 nepriateľských útokov. 10. októbra 1944 bola skupina Schäfer stiahnutá do priestoru Jelšavy, kde sa spojila so svojou materskou 18. divíziou SS Horst Wessel a bola vystriedaná inými jednotkami. 15. septembra pristáli na letisku Tri Duby 3 sovietske La-5FN. Pilotoval ich veliteľ 1. čs. samotstaného stíhacieho pluku štkp. F. Fajtl, ktorý na povstalecké územie dorazil v sprievode F. Cháberu a J. Stehlíka. Spolu s povstaleckým velením sa následne dohodli na prílete zvyšku jednotky. 17. septembra pristáli na letisku Tri Duby 4 americké B-17, ktoré priviezli americkú styčnú vojenskú misiu. Jej veliteľom bol James Holt Green. Doviezli zbrane, strelivo, niekoľko protitankových zbraní bazooka (ktoré povstalci nevedeli použiť) a lieky. 26. septembra bola vysadená nad povstaleckým územím aj britská styčná vojenská misia. 17. septembra 1944 začal z povstaleckého územia operovať 1. čs. samostatný stíhací letecký pluk pod velením škpt. Františka Fajtla vystrojený v Sovietskom zväze. Pluk bol vyzbrojený lietadlami Lavočkin La-5FN. Svoju základňu mal na Troch Duboch a na provizórnom letisku Zolná pri Zvolene. 17. septembra priletel na povstalecké územie aj zvyšok 1. čs. samotstaného stíhacieho pluku. Jednotka mala základňu na Troch Duboch a na provizórnom letisku Zolná pri Zvolene. Spojenci 20. septembra pomohli povstaniu tým, že napadli letisko Nový Dvor pri Malackách. Pri nálete zlikvidovali 6 Ju-87 Stuka, 2 He 111, 3 Ju 88 a niekoľko ďalších Ju 52, Me 110 a Do 17.[11] Poškodili rozjazdovú dráhu a vyradili letisko na dlhú dobu z prevádzky. Nemci boli pre to nútení nasadzovať proti povstalcom lietadlá Luftwaffe z Maďarska, ktoré by inak boli nasadené proti sovietskej hrozbe z Rumunska. Po strate Turca a núspešnom protiútoku s cieľom dobyť Prievidzu sa 4. taktická skupina pod tlakom jednotky Schill podporovanej letectvom stiahla do Kremnických vrchov. Ústupové boje 4. taktickej skupiny podporovali svojim vzdušným krytím letci 1. čs. samostatného stíhacieho pluku. 21. septembra 1944 obsadili Nemci Handlovú a o niekoľko týždňov 6. októbra Kremnicu. Sily skupiny Schill sa potom rozdelili, keď väčšina jednotky okrem časti nasadenej v oblasti Handlová - Žiar nad Hronom presunula od priestoru Oslian. Úsek frontu v dotyku s 1. a 4. taktickou skupinou povstaleckej armády prevzala divízia Tatra a 2. prápor jednotky Schill. 25. septembra 1944 Začal presun 2. čs. paradesantnej brigády z Kroscienka v Poľsku na povstalecké územie. Dopravné stroje Li-2 prevážali ostrieľaných príslušníkov paradesantnej brigády na letisko Tri Duby, odkiaľ boli okamžite nasadení na front. Povstalecké velenie si sľubovalo od nasadenia tejto jednotky veľmi veľa. Až neskôr sa vyjasnilo, že parašutisti po bojoch na Dukle utrpeli značné straty a jednotka nebola ani z ďaleka v plnej sile. Nasledujúci deň SNR vyhlásila druhú mobilizáciu záloh do 1. československej armády na Slovensku. Týkala sa piatich ročníkov. Po druhej mobilizácii počet príslušníkov povstaleckej armády dosiahol 60 000 osôb, ale asi štvrtina z nich nemala zbrane. V druhej polovici septembra 1944 1. československá armáda na Slovensku okrem rôznych druhov armádnych jednotiek a útvarov, vrátane leteckej skupiny disponovala 44 pešími prápormi, 6 delostreleckými oddielmi a 32 delostreleckými batériami. 27. septembra 1944 povstalci podnikli letecké útoky proti Ružomberku. Podľa nemeckých hlásení „česko-boľševické hordy bombardovali oslobodené mesto Ružomberok. Dve bomby padli na mauzóleum slovenského bojovníka za slobodu Andreja Hlinku, ktoré bolo ťažko poškodené. Toto bombardovanie sa udialo na 80. narodeniny vodcu Slovákov.“[12] 7. októbra 1944 na Slovensko priletel gen. Rudolf Viest, ten prevzal velenie 1. československej armády na Slovensku. Na Slovensko priletel aj vládny delegát pre oslobodené územie minister | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||
