Gréci

Niektorý z redaktorov požiadal o revíziu tohoto článku. Redaktor si napríklad nie je istý, či neobsahuje pravopisné alebo iné chyby. Prosím opravte a vylepšite tento článok. Po úprave článku môžete odstrániť túto poznámku. Viac informácií....

Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Pozri aj stránky Ako upravovať stránku a Návody a štýl alebo diskusiu k článku.

Nestrannosť tohoto článku je ľahko spochybniteľná alebo sporná. Upravujte preto článok opatrne a predtým si prosím prečítajte diskusiu.

Tomuto článku chýbajú odkazy na zdroje uvedených informácií. Pomôž Wikipédii a pridaj do článku referencie

Ioánnis Kapodístrias • Periklís • Domínikos Theotokópulos (El Greco) • Alexander Veľký

Gréci sú jeden z národov indoeurópskeho pôvodu. Vlastným menom Helénovia (gr. Έλληνες - Ellines), t. j. obyvatelia krajiny Hellas, odvodeným od mena mýtického praotca Helena. Gréci sa ako staroveký národ sformovali v 8. storočí pred Kr.

[upraviť] Raní Gréci 1500-1200 pred Kr.

Maska Agamemnóna

Prví Gréci boli starovekí Mykénčania, ktorí hovorili najstaršou formou gréckeho jazyka. Mykénčania kolonizovali územie približne zodpovedajúce súčasnému Grécku a neskôr kolonizovali aj západné maloázijsk0 pobrežie. Mykénske mestá boli napríklad Mykény, Tyrins a Sparta v materskom Grécku a Trója a Milétos v Anatólii. Mykénčania vytvorili palácovú kultúru. Na čele spoločnosti bol kráľ, najznámejší je mýtický Agamemnón. Mykénčania používali lineárne písmo B. Okolo r. 1200 pred Kr. Mykénčania opúšťali svoje sídla a na lodiach plienili okolité kraje. Po rozpade mykénskej civilizácie začali do Grécka prenikať ďalšie grécke kmene.

[upraviť] Temné obdobie (1200-800 pred Kr.)

Do Grécka prichádzali okolo r. 1800 pred Kr. grécke kmene Achájcov, Iónov, Dórov a Eolov, ktoré sa ďalej miešali s mykénskymi Grékmi. Achájci obsadili Tesáliu, južné Grécko a severný Peloponéz. Odtiaľ ďalej osídľovali severozápadnú Anatóliu, Cyprus a Lesbos. Kmene Iónov osídlili ostrov Evia, Atiku, Egejské ostrovy a iónsku Anatóliu. Dóri okolo r. 1100 pred Kr. obsadili časť Epira, južný Peloponéz, Krétu a odtiaľ ovládli Rodos a juhozápadnú Anatóliu. Eolovia osídlili stredný Peloponéz. Popri týchto kmeňoch to boli aj Macedónci, ktorí sa pravdepodobne odštiepil od hlavného prúdu Dórov. V Epire sa usadili tzv. severogrécke kmene. Grécke kmene prišli do Grécka pravdepodobne zo stredného Podunajska, síce boli vyslovené určité teórie o anatólskom pôvode Grékov. Tieto kmene však nemali vyspelú civilizáciu ako Mykénčania, a tak až do roku 800 pred Kr. nastalo v Grécku temné obdobie, bez písma. Grécke kmene hovorili podobnými jazykmi.

[upraviť] Archaické obdobie (800-500 pred Kr.)

Okolo roku 800 začínajú grécke kmene vytvárať tradičnú kultúru. Gréci prevzali a upravili fénické písmo a založili tradičný mestský štát (polis). Počet Grékov rapídne narastal a bola potrebné založiť nové kolónie a mestá. Grécke mestské štáty rozhodli na sneme v Delfách o započatí kolonizácie. Gréci osídlili Sicíliu, južnú Itáliu, Bospor, severný Epiros, severnú a južnú Anatóliu, Krym, Tráciu, Kolchidu, čiernomorskú oblasť, južnú Gáliu a severnú Afriku. V týchto kolóniách vznikali veľké grécke mestá. Nastala klasická antická kultúra a vznikol zjednocujúci názov Heléni.

Socha Leonida I. Spartského.

[upraviť] Klasické obdobie (500- 338 pred Kr.)

Gréci, 6 stor. p.n.l.

V tomto období už Gréci vystupujú ako jednotný národ. Jazykom kultúry sa stáva atická (aténska) gréčtina. Ostatné kmene hovorili príbuznými jazykmi. Anatólski Gréci sa dostávali do prvých sporov s Perziou.

[upraviť] Helenistické obdobie (338-146/31 pred Kr.)

V tomto období nastupuje obdobie macedónskych Grékov. |

Kleopatra

Macedónci boli možno Dóri, ktorí sa usadili na severe a nepokračovali osídlovať južné Grécko; iná teória hovorí, že Macedónci patrili k tzv. Severným gréckym kmeňom, aké sa usadili v Epeire; podľa iných názorov Macedónci neboli gréckeho pôvodu. Macedónci žili skromným životom a tak ich južní Gréci považovali za polobarbarských príbuzných. Ich kultúra sa však civilizovala a už kráľ Filip II. Monomatios (Jednooký) porazil Grékov. Jeho syn Alexander Veľký potom porazil Perziu a dobyl rozsiahle územia. Keď padla Perzská ríša, ktorá okrem iného ovládala aj centrálnu Anatóliu, začala nová grécka kolonizácia. Gréci osídlili fakticky celú Anátóliu, Sýriu a Egypt. Po Alexandrovej smrti sa táto ríša rozpadla na viacero gréckych kráľovstiev. Vznikli veľké metropoly ako Alexandria v Egypte, či Antiochia v Sýrii. Alexander tiež zaviedol jednotný grécky jazyk κοίνη διάλεκτος (koíne diálektos), ktorý vychádzal z klasickej atičtiny. Gréci žili na veľkej časti vtedy známeho sveta a spájal ich jednotný jazyk.

[upraviť] Rímske obdobie (146/31 pred Kr. - 395/6 stor. po Kr.)

Herodes Attikos, významný grécky politik v Rímskom senáte

Helenistické štáty si v 2-1 stor. pred Kr. postupne podmanili Rimania. Gréci sa tak stali súčasťou Rímskej ríše. Rimania však nikdy Grékov neobmedzovali. Rimania sa nikdy nesnažili kolonizovať východ tak ako západ. Dokonca povýšili gréčtinu na druhý úradný jazyk ríše a mnohí cisári obľubovali klasickú grécku kultúru. Italskí Gréci a Rimania tvorili dva národy Itálie. V tomto období sa ľudový jazyk stále viac líšil od klasickej atičtiny. Na severe Grécka sa začala usadzovať rímska komunita. Gréci hromadne prestupovali na kresťanstvo. V r. 212 cisár Caracalla udelil rímske občianstvo všetkým obyvateľom ríše, čím sa vlastne každý Grék úradne nazýval Rimanom a bol to zároveň počiatok byzantskej národnej identity. V 3 stor. museli Gréci v Anatólií a v Grécku čeliť masívnym útokom Gótov. V 4 stor. Grécko viackrát vyplienili Góti a súperiace cisárske armády.

Po r. 395 sa impérium rozdelilo na západné a východné (byzantské). Cisár Konštantín tu v r. 330 postavil nové hlavné mesto, nový Rím, Konštantinopol. Vo východnej ríši prevládal grécky národ, a tak sa počas nasledujúcich rokov Rimania na východe helenizovali. No už v 4 stor. sa Gréci nazývali Romioi (Rimania), pretože pomenovanie Helén bolo synonymum pre pohana. Nikto sa viac nenazýval Grékom. Cisári až do 6 stor. boli Rimania.

[upraviť] Byzantské obdobie (395/6 stor.-1453)

Byzantský cisár Ioannis Komninos

V 5 stor. bola Byzantská ríša ríša Grékov a hoci sa Gréci nazývali Rimania, ich nepriatelia ako Ostrogóti či Frankovia Byzantíncov pohŕdavo nazývali Grékmi. Práve v tomto období však grécke obyvateľstvo prevažne v materskom Grécku prežilo obrovskú ranu. Bol to útok Slovanov a Avarov v 6 stor. Grécko bolo už dlho zdecimované germánskymi vpádmi. Slovania, ktorí si hľadali nové obydlia, napadli Byzanciu ešte počas panovania Justiniána. Ten ich však pri Konštantínopole porazil. Po jeho smrti začali podnikať ďalšie útoky a dunajské pohraničné jednotky ich už neboli schopné zastaviť. Slovania obsadili skoro celé Grécko a dostali sa až na Peloponéz. Gréci sa schovávali v opevnených mestách. Invázia Slovanov bola úplne iná ako predchádzajúce gótske invázie. Góti chceli iba plieniť a rabovať, no Slovania sa chceli trvalo usadiť, čo naháňalo Grékom strašnú hrôzu. Byzantskí cisári boli bezmocní. Ich vláda v Grécku fakticky padla. Grécky vidiek patril Slovanom, ktorí tu už mali svoje tradičné dediny. Naozaj to tak vyzeralo, že materské Grécko ostane slovanské natrvalo, nakoľko pôvodné obyvateľstvo Grécka podliehalo moru. Gréci z Grécka nachádzali oslobodenie emigráciou do byzantských provincií v južnej Itálií. Cisári sa zúfalo snažili Slovanov zničiť. Viaceré operácie boli úspešné a dokonca si Slovanov získavali mierom a odvádzali ich z Grécka a usadzovali v Kapadókií, aby tak oslobodili to, čo z Grécka ostalo. Mnoho Slovanov presídlil do Kapadókie generál Staurakios, ktorý zmenil vojnu na "lov" na Slovanov. Kapadócki Gréci však s týmto riešením nemohli byť spokojní. Aj tak ale ostalo v Grécku nespočetne veľa Slovanov, ktorí ďalej vzdorovali cisárskej moci. Obrat nastal až v 9 stor., kedy sa odohrala pre Grékov exsistenčná bitka pri meste Patras, posledným oporným bodom Grékov v Grécku. Cisár Nikiforos na čele veľkej armády úplne zničili Slovanov, ktorí sa rozutekali na všetky strany. Byzantská moc bola v Grécku upevnená. Gréci potom Slovanov masívne presídlovali do Anatólie. Ostalo tu iba malé slovanské obyvateľstvo, ktoré sa následne pogréčtilo. Slovania však ostali v Macedónií a podrobili sa gréckej moci. Solún (Thessaloníki) sa tak stalo dvojnárodnostné mesto. Grécko bolo zachránené a Gréci konečne mohli vyjsť na vidiek. Vojnou zničené Grécko potom osílili aj Gréci z Anatólie, Itálie, Cypru a stiahli sa sem aj Macedónski Gréci. V Sýrii a v Egypte sa však situácia nevyvinula tak dobre ako v Grécku. Tieto územia definitívne pripadli Arabom a veľa Grékov sa odtiaľ vysťahovalo. Tí, čo ostali, sa vyvíjali separovane a vznikali nové grécke jazyky. Obnovila sa však byzantská správa nad Cyprom, ktorý tiež patril Arabom. Aj tu sa hovorilo miestnou gréčtinou. Potom nastal pokoj až do 11 stor. V tomto období bol Konštantínopol strediskom gréckej kultúry. V Grécku bolo najvýznamnejšie mesto Patras a v Makedónií Solún. V 11. stor. na Byzanciu zaútočili Turci, ktorí ovládli všetky arabské územia. Síce ich Gréci viackrát porazili, stále mali veľkú moc. V r. 1071 sultán Arp-Arslan úplne zničil byzantskú armádu pri Mantzikert a zajal cisára Romana Diogena. Turci tak ovládli Kapadókiu a Pontos. Mnoho pontských Grékov sa ušlo schovať do hôr. Kapadócki Gréci sa poturčili a tí, čo prežili, sa vyvíjali separovane a vznikla tak kapadócka a pontská gréčtina. Turci postupovali ďalej a v r. 1176 porazili grécke vojská pri Miryiokefalóne, čím ovládli celú Anatóliu. V r. 1204 Byzanciu zničili križiaci, Benátčania ovládli Konštantínopol. Malo to však aj kladné následky, keďže sa Turci stiahli zo západnej Anatólie a Gréci si tu vytvorili Nikéske cisárstvo. Pontskí Gréci si dokázali vytvoriť Trapezuntské cisárstvo. Vlastné Grécko ovládli Európania. Jedine Epiros bolo nezávislé grécke kráľovstvo. Avšak Gréci sa snažili znovuvytvoriť Byzantskú ríšu a v r. 1261 sa to aj podarilo Nikéskemu cisárskemu rodu Paleologovcom. Kréta a Cyprus však ostali Benátkam. Byzancia disponovala iba západnou Anatóliou, Macedóniou a časťou Mórei (Peloponéz). Turci však postupovali ďalej, v r. 1430 dobyli Solún a v r. 1453 aj Konštantínopol. Byzantská ríša padla. Posledný grécky štát, Trapezuntské cisárstvo padlo v r. 1461. Do Anatólie prišlo spočiatku 200 tureckých rodín. Potom prišla sruhá vlna osadníkov v počte približne 200 000 ľudí. Avšak stále boli v menšine oproti Grékom.

[upraviť] Osmanské obdobie

Osmanské obdobie sa datuje od dobytia Konštantínopolu 1453 po získanie nezávislosti Grécka v roku 1832.

Armatolos, grécky zbojník

[upraviť] Grécko

Keď sa Turci definitívne udomácnili v Grécku mnoho Grékov prestúpilo na islam. V očiach orthodoxných Grékov sa však stali Turkami. A naozaj tomu tak aj bolo, keď za pár generácií stratili svoju národnú identitu. V tejto dobe sa označenie Grék nepoužívalo, ale Gréci sa označovali ako Rimania (Romii).

Turecká administratíva nedokázala účinne ovládať horské oblasti, ktoré sa stali útočiskom polonomádskych etnických skupín hovoriacich severozápadným dialektom gréčtiny, známych dnes Sarakatsáni. K nim sa utiekali zvyšky byzantských ozbrojencov a politickí alebo kriminálni utečenci. Živili sa lúpežným spôsobom, napádali karavány a usadlosti, takže si vyslúžili prezývku klefti - zlodeji. Vďaka svojej opozícii proti tureckej administratíve nadobudli status národných hrdinov, podobne ako Jánošík alebo Robin Hood.

Za ranoosmanského obdobia boli aj kryptomoslimovia, čiže Gréci ktorí vystupovali ako moslimovia iba na verejnosti. No tí sa čoskoro poturčili. Väčšina Grékov sa však prispôsobila novej dobe. V materskom Grécku boli Gréci dôležití námorníci.

Medzi 11. a 16. storočím sa do Grécka presídľovali aj kmene Arvanitov hovoriacich juhoalbánskou toskičtinou. Usadili sa predovšetkým v Epire a v Attike, kde sa v niektorých oblastiach stali väčšinovým obyvateľstvom. Počas neskoršej vojny za nezávislosť a ďalších problémoch boli Arvaníti vyvražďovaní Grékmi, niektorí sa asimilovali s Grékmi a iní si udržiavajú svoje národné povedomie dodnes.

V tomto období Slovania ostali iba v Macedónií a Trácií.

[upraviť] Anatólia

Anatólia ostávala multietnickým územím, kde žili okrem Turkov a Turkménov, Arméni, Kurdi, Gréci, Taliani (Janovania a Benátčania) ale aj Židia, ktorí boli vyhnaní zo Španielska a Portugalska počas reconquisty a rekatolizácie. Pod tureckým vplyvom podliehali Greci v Anatólií islamizácii a najviac Grékov prestúpilo na islam v 17. storočí. Gréci zo západnej Anatólie a Pontu neprestupovali na islam. V Konštantínopole prečívala skupina vplyvných aristokratických gréckych rodín zvaných Fanarioti, podľa štvrte Fanari (dnes Fener).

[upraviť] Krym

Na Kryme vznikol v roku 1441 Krymský chanát. Nemuslimské obyvateľstvo, vrátane Grékov, malo vlastné náboženské a súdne inštitúcie a platilo dane, za čo nemuselo slúžiť v armáde. Krymský chanát v roku 1783 anektovalo Cárske Rusko.

[upraviť] Kréta a Cyprus

Na Kréte a Cypre boli dlhú dobu Benátčania, čo Grékom vyhovovalo. Miestne obyvateľstvo tak ostalo uchránené od počiatočných tureckých útokov. Turci sa ostrovov zmocnili až v 17 stor. Gréci tu hovorili miestnym jazykom.

Vo všetkých týchto oblastiach si Turci presadili svoju moc, no Gréci sa ako národ udržal. Tureckí sultáni si Grékov veľmi vážili pre ich dávnu kultúru a postavenie Grékov nebolo také zlé ako sa všeobecne myslí. Gréci, ako najpočetnejšia menšina v ríši mali rôzne výhody. Mnoho sultánskych radcov a štátnych ministrov malo grécky pôvod. Samotní sultáni sa učili po grécky. Keď začali Gréci požadovať nezávislosť, nastali kruté boje.

[upraviť] Národnooslobodzovacie obdobie (18. stor. - 1923)

Bitka Grékov proti Turkom pri Vassilike

Grécky národ sa začal prebúdzať koncom 17 stor. Počas stáročí tureckej okupácie grécku identitu držali patriarchovia a orthodoxná viera. Až koncom 17 stor. Gréci začali poukazovať na svoju predbyzantskú pohanskú minulosť a Gréci, ktorí sa dovtedy nazývali Rimanmi (Romii) sa opäť vrátili ku svojmu pôvodnému menu Heléni. Gréci vyhlasovali že oni sú potomkovia starovekých Helénov a tak sa zároveň upevnilo ich národné povedomie.

Grécki vzdelanci vytvorili archaizujúci jazyk kathareusa, ktorý bol očistený od tureckých a latinských slov, ktoré gréčtina z Grécka obsahovala. Jazyk vychádzal z klasickej attičtiny. V tomto jazyku sa vydávali aj grécke noviny. Turci proti týmto veciam nenamietali, lebo nečakali aké budú mať vyústenie. V dvadsiatych rokoch 19 stor. útoky kleftov zosilneli a protiturecký odboj začal i v mestách. Po veľkých bojoch sa Grécko s pomocou západných mocností v r. 1829 osamostatnilo. Patrilo mu však iba Peloponéz a južné Grécko. Grécka národná identita sa obnovila.

Theodoros Kolokotronis, osloboditeľ Peloponézu

V Gréckom štáte však bola silná menšina Arvanítov, ktorí žili na Peloponéze a v Attike. Mnohí Arvaníti však boli moslimovia a pri ďalšich vojnách s Tureckom ich Gréci vyvraždili. Gréci potom získali Thessáliu, Epiros a začiatkom 20 stor. aj Macedóniu. V Epire taktiež žila silná menšina Arvanitov a grécki Sarakatsáni zostúpili z hôr. Epirskí Gréci žili hlavne v severnom Epire, ktorý patril Albánsku. V gréckom Epire boli tiež Arvaníti vyvražďovaní. Potom sa mnoho Grékov z Albánska prisťahovalo do gréckeho Epiru. V Macedónií žili Gréci hlavne v Chalkidiki, Thessalonikách a niektorých južných oblastiach. Na severe žili väčšinou Slovania. Grécka vláda túto menšinu nemala v láske, hoci im dovolila vydávať vlastné učebnice a mať vlastné školy. Keď sa však situácia vyostrila, boli nútení Slovania odísť do Bulharska a Juhoslávie. Potom bola podpísaná výmena obyvateľstva medzi Gréckom a Bulharskom. Macedónski Slovania grécku Macedóniu opustili a Gréci, ktorí žili na bulharskom pobreží Čierneho mora prišli do Grécka. Madedónia však bola značne vyludnená. Osídlili ju potom hlavne anatólski Gréci, ktorí ušli z Turecka. Od r. 1913 pripadla Grécku aj Kréta. Cyprus ostal Britom. V Konštantínopole, v západnej Anatólií a Ponte tvorili Gréci väčšinu. Avšak práve tu sa stali obeťami tureckej genocídy. Pontských Grékov vyvražďovali Turci od r. 1914, teda keď Gréci zmasakrovali moslimov v Grécku. Potom Grécky premiér Eleftherios Venizelos umiestnil armádu v Anatólií, ktorá sa mala stať Gréckom. Avšak turecký generál Mustafa Kemal Atatürk Grékov porazil. Turci potom vypálili Grécke mesto na anatólskom pobreží, Smyrnu. Gréci utiekli do Grécka. Ďalej zmasakrovali pontských Grékov a tiež Arménov. Potom bola podpísaná výmena obyvateľstva. Anatólski Gréci sa po 3000 rokoch vrátili späť do Grécka. Usadili sa predovšetkým vo vyludnenej Macedónií. Pontskí a Kapadócki Gréci však hovorili vlastnou gréčtinou a tak sa museli naučiť novogréčtinu z Grécka, čo oslabilo ekonomiku. Taktiež moslimovia z Grécka odišli do Turecka, medzi nimi aj mnoho moslimov, ktorí sa pokladali za Grékov. Predpokladá sa, že z Grécka odišlo okolo 500 000 moslimov a z Turecka okolo 2 000 000 Grékov, hoci tieto čísla nikdy neboli overené. Až teraz sa stal Konštantínopol tureckým mestom. v r. 1955 odišlo ďalších 150 000 konštantínopolsých Grékov, po ďalšej genocíde.

[upraviť] Moderné obdobie

Mnoho etnických Grékov z rôznych krajín sa v prebiehu 20 stor. vysťahovalo zo svojej vlasti naspäť do Grécka. V Turecku to spôsobili vyššie spomínané genocídy a následná výmena národov medzi Tureckom a Gréckom. V Turecku tak dnes nezostala skoro žiadna grécka menšina, hoci si Gréci stále robia na anatólske územia nároky. V r. 1955 Turci napadli poslednú veľkú grécku komunitu v Istambule, ktorá sa následne vysťahovala. V r. 1960 získlai cyperskí Gréci nezávislosť od Britov, no už v r. 1974 Cyprus napadli Turci a tak je až dodnes rozdelený. Egyptskí Gréci opúšťali Egypt od začiatku 20 stor. až do r. 1960 a v súčastnosti je ich v Alexandrii už veľmi málo. Pontskí Gréci žili až do r. 1989 na Kryme, v Gruzínsku, Arménsku, Azerbajdžane a v Kazachstane. Po páde komunizmu sa však začiatkom devädesiatych rokoch väčšina Grékov vysťahovala do Grécka. V každom tomto štáte však dodnes žije malá grécka menšina. V Taliansku žije dodnes malá grécka komunita na juhu. Okrem toho sa Gréci vysťahovali aj do USA a Austrálie, kde tvoria výraznú menšinu.

[upraviť] Novogrécka DNA

Alexander Veľký

Pôvod moderných Grékov bol vždy predmetom sporov. V 19 stor. panovala teória, že moderní Gréci sú iba Slovania, ktorí boli pogréčtení byzantskou mocou a kresťanskí Arvaniti (Albánci), ktorí si osvojili gréčtinu, ktorá sa používala v orthodoxnej cirkvy. Avšak táto teória bola vyvrátená. Väčšina Slovanov totiž po bitke pri Patrase v 9 stor. Grécko opustilo. Macedónski Slovania odišli počas národného útlaku Metaxasovej vlády a niektorí moslimskí Arvaníti boli vyvraždení spočiatku na juhu Grécka a potom v Epire, kde taktiež podlahli Metaxasovmu režimu a boli presídlení do ALbánska. Avšak aj tak sa niektorí Gréci zmiešali so Slovanmi, hlavne v 9-11 stor., no iba so slovanskou menšinou. V Byzantskom období bolo totíž Grécko fakticky znovuosídlené Grékmi z iných oblastí impéria. Arvaníti sa buď pogréčtili, alebo si dodnes zachovávajú vlastnú identitu. Avšak ani Slovania, ani Albánci nepoznačili nijak výrazne grécku národnosť, ktorá vychádza z antiky. Turecko-grécke miešanie nebolo vo vlastnom Grécku zvykom a keď k nemu nastalo, nemožno hovoriť o priamom miešaní, nakoľko malo mnoho Turkov grécky pôvod. Bola urobená aj DNA analíza moderných Grékov, pričom talianski vedci Luigi Luca Cavalli-Sforza, Paolo Menozzi a Alberto Piazza, našli výrazné DNA spojenie s antickými Grékmi a tak vylúčili rôzne nepravdivé teórie. Zistilo sa tiež, že iba 12% Grékov má v DNA slovanské grény. Menšie percentá poukazovali na ďalšie miešania, malé percento DNA je ázíjskeho mongolského pôvodu, teda od pravých Turkov. "Najčistejší", teda najmenej miešaní Gréci žijú predovšetkým na ostrovoch v Egejskom mori a na Kréte. Dôkaz o kontinuite medzi antickými a modernými Grékmi je moderná gréčtina, ktorá sa vyvýjala od staroveku do 20 stor. Gréi žiju aj na juhu Talianska a samotní južní Taliani majú okrem iného aj grécky pôvod. V Grécku žije aj menšina románskych národov, ktorí sú pravdepodobne potomkovia rímskych kolonistov. Grécki národ bol vystavený rôznym kontaktov s inými národmi, no až teraz môžeme s istotou povedať, že moderní a antickí Gréci sú jeden národ.

[upraviť] Grécke priezviská

Grécke priezviská sa vyvýjali od antiky až po 20. storočie. Mnohé znamenajú konkretné slová, alebo pomenovania a pochádzajú z rôznych oblastí Grécka a Anatólie. Niektoré majú aj cudzí pôvod (turecký, arabský, albánsky). Turecký pôvod majú mená, ktoré začínajú na kara-čierny (napr. Karamanlis,Karapanajotis) a tiež končiace na oglou (Portokaloglou) a azis (napr. Abdazis). Arabský pôvod mjú mená ktoré začínajú na chadzi (z arabského hadži, pútnik, napr. Chatzidakis). Niektoré mená označujú vonkajší charakter (Palaiologos-staré slovo, Makrijannis-dlhý Ján, Jeros-starec, Mauroforaki-v čiernom oblečená). Ženské priezviská sú genitívom mužských (Paulopulu, Dukaki, Kusteni).Toto sú najčastejčie koncovky gréckych priezvisk:

• -idis/-dis Najstaršie grécke meno, pochádza ešte z antiky, kedy sa vyslovovalo ako -des (Archimedes). Tieto mená sú najbežnejšie hlavne u Grékov z Anatólie (Kiurtzidis, Kazantzidis, Michalidis).
• -nis' Pôvodom z južného Grécka, hlavne z Peloponézu (Kolokotronis, Kustenis), taktiež patrí medzi antický typ, kedy sa vyslovoval ako -nes (Demosthenes).
• -atos Pôvodom z Kefalónie, pričom táto koncovka má vo väčšine prípadov taliansky pôvod.
• -as Pôvodom z Macedónie a Epeira (napr. Savalas)
• -ellis/-lis Pôvodom z ostrova Lesbos (Evangelis).
• -akos/ Pôvodom z Peloponézu a Kréty (napr. Xarchakos)
• -akis/ Pôvodom z Kréty a iných ostrovov, význam tejto koncovky znamená malý (napr. Theodorakis, malý Theodoros).
• -eas/ Pôvodom z Peloponézu.
• -poulos/poulou Takysto má peloponézsky pôvod (Papadopulos, Markopoulos). Pulos znamená potomok.
• -ou Genitív koncovky os, z Cypru (Papadopulou).

Existujú aj iné priezviská, ktoré majú pôvod v antike (Plutarchos, Theodoros, Elefterios, Niarchos...).

[upraviť] Stručný prehľad gréckych dejín

[upraviť] Literatúra

[upraviť] Použitá literatúra

• Vasilis Kyriakidis: Επιτομη Ελληνική Ιστορια / Epitomi Elliniki Istoria, Kyriakidis Publishing (2001)

[upraviť] Ďalšia literatúra

• Paul Cartledge, The Greeks: Crucible of Civilization, 2000, T.V. Brooks, ISBN 1575000938
• Humphrey Davy Findley Kitto, The Greeks, 1991, Penguin Books, ISBN 0140135219
• Per Bilde , Conventional Values of the Hellenistic Greeks, 1997, Aarhus University Press, ISBN 8772885556
• Michael Grant, The Hellenistic Greeks: From Alexander to Cleopatra, 1990, Weidenfeld & Nicolson, ISBN 0297820575
• John Pentland Mahaffy, William Alexander Goligher, Hellenistic Greeks, 1928
• Stephen Xydis, Medieval Origins of Modern Greek Nationalism, Balkan Studies, Vol. 9 (1968), 1-20.
• Michael Herzfeld, Ours Once More: Folklore, Ideology, and the making of Modern Greece, 1982. ISBN 0292760183
• Victor Roudometof, From Rum Millet to Greek Nation: Enlightenment, Secularization, and National Identity in Ottoman Balkan Society, 1453-1821, Journal of Modern Greek Studies 16:1 (May 1998), pp. 11-48.
• Peter Mackridge, Eleni Yannakakis, eds., Ourselves and Others : The Development of a Greek Macedonian Cultural Identity since 1912, 1997. ISBN 1-85973-133-3.
• Peter Bien, Inventing Greece, Journal of Modern Greek Studies 23:2 (October 2005), pp. 217-234.
• John Koliopoulos, Thanos Veremis, Greece: The Modern Sequel : from 1831 to the Present,2002, ISBN 1850654638
• David Holden, Greece Without Columns: The Making of the Modern Greeks, 1972,ISBN 0397007795