Fritz Haber

Fritz Haber
nemecký chemik
Narodenie	9. december 1868 Breslau, Nemecko
Úmrtie	29. január 1934 Basel, Švajčiarsko
Pozri aj Biografický portál

Fritz Haber (* 9. december 1868, Vroclav, vtedy Prusko – † 29. január 1934, Basel) bol nemecký chemik, ktorý v roku 1918 získal Nobelovu cenu za chémiu za syntetizovanie amoniaku, ktorý je dnes dôležitou surovinou na výrobu umelých hnojív a výbušnín.

Obsah

[upraviť] Život

V rokoch 1886 - 1897 študoval na Univerzite v Heidelbergu pod vedením Roberta Bunsena, na Univerzite v Berlíne v skupine Augusta Wilhelma von Hoffmanna a na Technickej Univerzite v Charlottenburgu (dnes Technická Univerzita v Berlíne) pod vedením Carla Liebermanna. V roku 1901 sa oženil s priateľkou Clarou Immerwahrenovou. Pred tým ako začal vyučovať, pracoval v otcovej chemickej továrni a v Technologickom Inštitúte v Zürichu spolu s Georgom Lungem.

Napriek tomu, že konvertoval z Judaizmu, naďalej ho považovali za Žida a v roku 1933 musel emigrovať z Nemecka. Pár mesiacov strávil v Cambridge a zvažoval, že prijme post v meste Rehovot v Palestíne (dnes Izrael), ale nikde nepobudol dlho. Zomrel na infarkt v hoteli v Baseli.

[upraviť] Dielo

Počas pôsobenia v Karlsruhe spolu s Carlom Boschom navrhli takzvaný Haberov proces (alebo Haber-Boschov proces) na syntézu amoniaku z vodíka a atmosferického dusíka za pomoci katalyzátora a za vysokého tlaku a teploty.

V roku 1918 získal za tento objav Nobelovu cenu za chémiu. Haber-Boschov proces bol míľnikom v priemyselnej chémii pretože dusíkaté látky sa už nemuseli získavať z prírodných zdrojov ako napríklad čílsky liadok. Má sa za to, že tento objav procesu výroby amoniaku odvrátil maltuziánsku krízu.

Zaoberal sa tiež výskumom reakcií počas horenia, separáciou zlata z morskej vody, mechanizmami adsorpcie a elektrochémiou. Veľkú časť svojich prác urobil v rokoch 1911 až 1933 na Inštitúte fyziky a elektrochémie v Berlíne.

[upraviť] 1. svetová vojna

Haber sa významne podieľal na výskume chemických zbraní počas 1. svetovej vojny. Časť jeho práce zahrňovala vývoj plynových masiek s účinnými filtrami. Šéfoval tímu ktorý pracoval na príprave chlóru a iných smrtiacich plynov pre zákopovú vojnu.

Boj chemickými zbraňami v 1. svetovej vojne bol vlasntne bojom chemikov - Haber proti francúzskemu držiteľovi Nobelovej ceny za chémiu Victorovi Grignardovi. Haberova manželka bola proti jeho práci na vývoji bojových plynov a tak spáchala samovraždu s jeho služobnou zbraňou počas slávnostnej večere na oslavu prvého použitia chlóru ako bojovej látky v Ypres. Strelila si do srdca a zomrela na ďalšie ráno. V to ráno Haber odišiel na východný front aby dohliadal nad vypustením plynu proti Rusom. Haber bol nemeckým patriotom, ktorý bol hrdý na svoju prácu počas 1. svetovej vojny.

V jeho štúdiach pôsobenia plynu poznamenal, že dlhodobé vystavenie malým koncentráciám smrtiaceho plynu má podobné účinky ako krátkodobé vystavenie vysokým koncentráciam. Sformuloval jednoduchý matematický vzťah medzi koncentráciou plynu a časom potrebným na usmrtenie. Tento vzťah sa volá Haberov zákon.

Haber obhajoval použitie chemických zbraní proti námietkam o ich nehumánosti s vysvetlením, že smrť je smrť a je jedno čím bola spôsobená. V 20. rokoch 20. storočia, vedci pracovali na vývoji kyanidového plynu Cyklon B, ktorý sa používal ako insekticíd, špeciálne ako fumigant v pšeničných skladoch. Neskôr ho použili na vraždenie ľudí v nacistických táboroch smrti.

Haberova rodina taktiež opustila Nemecko. Jeho druhá žena Charlotte a dve deťmi sa usadili v Anglicku. Haberov syn, Hermann, z jeho prvého manželstva emigroval do USA počas 2. svetovej vojny. Spáchal samovraždu v 1946. Mnoho členov Haberovej rodiny bolo zabitých v koncentračných táboroch pomocou metódy ktorú vyvinul, Cyklonu B.